Dnešný kupón obsahuje:
- 1 x kniha Lásky na pracovisku
- 1 x kniha Neplnoletý
- v cene kupónu je zahrnuté poštovné a balné
Lásky na pracovisku:
„Knižka o vzťahoch – niet lepšej charakteristiky tohto sviežeho príbehu plného verejných tajomstiev. Hlavná hrdinka je nerozhodná a občas by človek povedal, že si sama hádže polená pod nohy. Našťastie sa však vždy nájde niekto, kto počúva za dverami a rád pomôže – existuje v tejto firme aspoň kúsok serióznosti? „Pochybujem,“ odpovedala by Niki, ak by ste sa jej spýtali.”
Neplnoletý:
Odkiaľ sa berie v človeku túžba po odpovediach? Kedy a za akých okolností sa formujú názory človeka? Hugo, tínedžer vychovaný rovesníčkami a tromi rôznymi matkami, spoznáva sám seba v zahmlenom obraze dokonalého muža. Avšak... kto stanovil pravidlá? Pochybnosti, túžby a ideály - toto sú základné piliere polemiky jedného vášňou hnaného Neplnoletého.
LastArtist
Mladé vydavateľstvo so zameraním na pôvodnú literatúru. Jeho hlavným cieľom je ponúknuť možnosť prezentácie začínajúcim autorom nezávisle od veku, pohlavia či vierovyznania.
Úryvky:
„A to je zas kto?“ pýta sa Veve Nikolety, čítajúc si odkazy pri recepcii. Z výťahu vystúpila asi stoosemdesiat centimetrov vysoká, podľa postavy asi päťdesiat kíl vážiaca žena tmavá ako najhorkejšia čokoláda, so zapletanými vlasmi až po pás.
„Neviem,“ odpovie Nikoleta. „Zatiaľ…“ dodá.
Amanda, žena v bielom kožúšku a bez siloniek, sa nechala usmerniť na štvrté poschodie a naďalej zbiera pohľady všetkých mužov, žiaľ aj žien.
„Mr. Victory?“ vstúpi Amanda do kancelárie hneď po zaklopaní.
Viktor sa s Dominikom rozpráva o najbližších dostihoch. Mailom mu prišla žiadosť a motivačný list od Amandy pred tromi dňami. Ako prílohu poslala aj svoju fotku vo vysokom rozlíšení, takže dostala priestor na pohovor aj napriek zdravotníckemu vzdelaniu.
„Actually, it’s Victor and I’m Mr…“
„I am here for job interview,“ skočí mu do reči so zaujímavým prízvukom.
„Anyway,“ doloží Viktor pre záchranu svojej cti.
Dvere sa zatvoria a vzrušený dav čakajúci na schodoch sa presúva k nim. Nastražiť uši na dvere však smú len vyvolení.
„Čo?“
„Odkiaľ prišla?“
„Aký pohovor?“
„Na čo prišla?“
Asi z päť minútového šumu, ktorý utíšil Martin príchod a ľadový pohľad, vzišli informácie ako otváranie pobočiek v Amerike a nové riešenie daňových úľav. Dav sa rozostúpil, postupne sa všetci vrátili na svoje miesta. Marta sa zatvorila v pracovni a zase raz nevyšla až do šiestej.
„Máš nejaké informácie?“ pýta sa Veve Nikolety, hoci jej už začína liezť na nervy, že ju zakaždým okríkne, keď ju osloví nesprávne.
„No, je to veľmi čudné…“ odpovedá Nikoleta. „Podľa všetkého mala dohodnutú schôdzku a Viktor nechal Dominikovi odkaz o novej zdravotnej posile. Myslíš si, že nám tu chcú zriadiť závodnú psychiatričku?“
„Odkedy sme závod?“ reaguje posmešne.
„Budeme mať psychiatričku?“ vynorí sa niekto spoza ich chrbtov.
„Ja končím, ak sem donesú…“
Okolo Niki sa zhrnula polovica kolegýň, Niki sa šla radosťou potrhať a Veve sa za gúľania očami vrátila do pracovne. Pohovor trval vyše dvoch hodín a okrem Niki sa nikomu nechcelo venovať mu pozornosť. Tá je vždy a všade. Ak sa dá, tak sa zdôverí o svojich veľkých plánoch a ambíciách, z ktorých aspoň osemdesiatpäť percent stihne do tridsiatky. Áno, takto presne to má rozdelené.
Viktor bol z novej uchádzačky bez seba. Aj Dominik bol na ňu zvedavý, ale pre neho aspoň existovali aké také hranice, čo sa týka prijímania nových zamestnancov. Jednou z popredných kvalifikácií je aspoň primerané vzdelanie – Amanda pracovala ako zdravotná sestra v Tunise.
Viktor skončil ležiac na zemi v kancelárii, predstierajúc, že je v kóme. Požiadal uchádzačku, o ktorej perách sa kolegovi zmienil ako o pomarančoch v čokoláde, aby mu predviedla ako by postupovala v danej situácii. Dominik len krútil hlavou a čakal, kým sa Viktorovi minú výhovorky na jej zdržiavanie. Odísť nemohol, aby to nevyzeralo neslušne, a ukončiť taktiež nie, nech nezoberie priateľovi možnosť vyžiť sa na nej. Nebodaj by ju kvôli tomu vzal.
„Berieme ju?“ pýta sa Viktor Dominika stojac vo dverách, sledujúc výťah na treťom poschodí, ako doň nastupuje Amanda.
Dominik nechápavo krúti hlavou: „Ak ju pretiahneš a ona ťa zažaluje, budem na jej strane a zaplatím jej tvoj ročný podiel.
„Platí!“ so šialeným úsmevom mu podá ruku.
„Čože?“
„Brala som jej papiere Marte,“ dychtivo zo seba leje Niki.
„Oni ju vzali? Čo bude robiť? Si si istá, že nepracovala v reklame?“
„Iba ak robila nejakú animátorku na pláži,“ snaží sa o odpis.
„Vzali ju?“ Erika nakukne cez pootvorené dvere do Vevinej kancelárie. „Nepracovala ona náhodou v Kambodži so slepými deťmi?“
„Ale čo si!“ vysmeje sa jej Jana, ktorá sa tu tiež objavila. „Ona je psychologička z Alžírska.“
Veve to už nevydrží: „Čo by tu robila psychologička z Alžírska? Nebuďte hlúpe!“
„Je to zdravotná sestra,“ opraví ich Niki. „To má v papieroch.“
„Odkiaľ ty vôbec vieš, čo má v papieroch?“ svitne Veve.
„Božie cesty sú nevyspytateľné,“ odpovie jej od veci a odchádza s lascívnym úsmevom. Niki nepozná hraníc. Nič nie je natoľko neslušné, nič nie je tak veľmi ilegálne, aby do toho nemohla strčiť nos a následne sa popýšiť informáciami z prvej ruky.
Celé je to tu šibnuté, pomyslí si Veronika. Zajtra nás čaká veľká prezentácia a všetci sa krútia okolo zdravotnej sestry.
Je to tu super, povie si, mysliac na úder, ktorým dá Viktorovi najavo svoj názor.
Nebo bolo modré, tráva zelená, ľudia vysmiaty a blížila sa hodina klavíra. Tešil sa, pretože mal kopu nápadov; chýbala mu síce skúsenosť a poznatky na ich zrealizovanie, ale na to mal učiteľa. Nejedenkrát sa aj pohádali pri riešení - učiteľ hrajúci podľa schém, ktoré boli základom, nechápal súvislosti medzi disharmóniou a svojou prácou, ktorú Hugo nasilu vkladal do skladieb ako znak originality. Nakoniec dospeli ku kompromisu a Hugo si uvedomil, že kým nemá dostatočné vzdelanie, musí sa uspokojiť s verziou, aká sa mu núka. Aj tak mu bol učiteľ nápomocný a nanajvýš ústretový. Vážil si ho, ale mal v ňom i kamaráta, a tak občas prekročili hranice.
„No poďme na kávu,“ zodvihol sa učiteľ a otvoril dvere. „Už ma z teba rozbolela hlava.“
„Nie, ďakujem,“ vyhovára sa.
„Čo máš veľa učenia, alebo čo?“
„Nie, ja len... nikdy neplatí m, už by som mal... a ja nie som veľmi pri peniazoch...“ vysvetľuje so sklopeným pohľadom.
„Zbláznil si sa?“ karhá ho hlasnejšie než by sa patrilo. „Veď nezarábaš! Teraz platím ja. Neboj sa ty nič, keď budeš lekár, ja už viac platiť nebudem, doktorko,“ dodá a potľapká ho po pleci. „No poď, o pár minút mi príde žiačka, nech nás nevidí odchádzať.“
Hosti nec, do ktorého v poslednom čase chodievajú, je bližšie k hudobnej škole, a tak si môžu dlhšie posedieť. Predtým chodieval do kaviarne v centre, ale kým sa tam dostali, kým ich obslúžili a kým sa prekričali davom, v triede sa mu nakopili traja žiaci. Hosti nech bol bližšie, bol v ňom pokoj, a dokonca aj ceny boli prijateľnejšie. Hugovi sa tu páčilo omnoho viac.
Objednali si presso a načali tému.
„Marika moja, dones mi ešte za pohárik červeného, prosím, a tu pánovi doktorovi po čom mu srdce túži,“ osloví ju učiteľ s iskrami v očiach.
„Tak to od nej určite nedostanem,“ zašepká Hugo so sklopeným pohľadom. Čašníčka Marika sa na Hugovo počudovanie usmeje a učiteľ sa jeduje, lebo ani jeden z nich mu nechce zopakovať odznené slová.
„Jamesona, ak máte,“ uškrnie sa Hugo.
„Myslím, že nemáme. Jacka Danielsa alebo Shivas?“
„Shivas,“ usmeje sa Hugo na učiteľa .
„No ešte to! Čo si myslíš, že som milionár?“
„Však oslavujeme, mám narodeniny,“ zahlási sebavedomo.
„Aké narodeniny? Netáraj!“
„Však túto sobotu.“
„Už budeš mať osemnásť?“
Bastard! „Nebudem nič, ďakujem,“ usmeje sa Hugo na čašníčku.
„Tak teda ten Shivas mu doneste, beriem zodpovednosť...“
Hugo chcel zaprotestovať, ale čašníčkine oči sa blysli a on sa v nich zasníval. Sledoval jej tvár, jej vlasy a potom zadok, keď už odchádzala. Mladá, tridsať tridsaťdva ročná, možno o čosi viac, taká skúsene vyzerajúca bruneta s vlasmi po ramená.
„Dobrá, čo?“
„No,“ pritaká s pýrom na lícach. „Nemáte na ňu telefón?“
„Už prestaň s tým vykaním, veď si pripíjame na tvoju osemnástku!“
„Ale ja ešte nemám osemnásť.“
Učiteľ sa zháči. „A nemáš teda narodeniny v sobotu?“
„Mám, ale nie osemnásť.“
„Ty...!”
Čašníčka sa vráti la veľmi rýchlo. „Tu doktor by rád vaše číslo, Marika,“ ksichtí sa, snaží sa mu nahrať do karát, alebo sa aspoň pobaviť. Hugo nespúšťa zrak z učiteľa, aby sa nemusel čašníčke pozrieť do očí. Stačí, že vidí jeho pýr, ale aby mu z očí čítala hanbu? Ako mu toto odplatiť? zaškrípe zubami.
„Nie je na to primladý?“ usmeje sa, nech ho neponíži.
„Marika, nevieš s kým máš dočinenia. Budúci pán doktor, umelec, album ideme
nahrávať, básne píše. Jedného dňa bude taký bohatý…!“
„Tak to bude mať kopec telefónnych čísiel,“ dodá Marika.
Chvíľu sa ešte s vtipom vadia, ale Marika musí reagovať na objednávku. A dvojhlasná debata opäť pokračuje, až kým učiteľovi nezazvoní telefón a nedočkavá mamička ho nenaverbuje späť do školy.
„Žuvinu?“ ponúkne ho.
„Bloček ste zabudli,“ kričí Marika na odchádzajúcu dvojicu. Učiteľ len kývne rukou za seba, no Hugo sa reflexne obráti. Čašníčka ako na ihlách obráti bloček a ukáže na nejaký nápis na druhej strane. Vyzerá ustráchane, akoby niečo tajila, a mala len chvíľu, aby sa neprezradila. Hugo skočí k pultu a vytrhne jej účtenku z rúk. Číslo!
Pokrčí ju a strčí do vrecka; učiteľ sa obráti:
„Šak netreba, načo ti je účet?“
„Nie… na nič, len som jej to povedal, že netreba.“
„Zbytočne za ňou skáčeš - u tej nezaboduješ.“
Hugo sa obzrie a cez okno sa usmeje na Mariku.
Vrátil sa domov a hodinu vysedával na posteli s účtom za dve presá, víno a whisky.
Zdalo sa mu to také nereálne, také neuveriteľné, také... Je to len žart, smutne si sadne za klavír a zahrá zopár melancholických akordov. Ak je to žart, povedal si na koniec, tak nech sa aspoň zasmejú. A vytočí číslo.
„Áno, prosím?“
Je to ona! „Ahoj to som ja... ten...ktorý...“
„Pán doktor?“ zasmeje sa Marika cez telefón. Kolega čašník sa na ňu ustráchane pozrie. Ona len mykne hlavou, že výsledky nie sú seriózne. Hugovi odľahne, vydýchne si, zasmeje sa s ňou. „No...“
„No ešte som v práci, tak ako aj pred dvomi hodinami.“
Hugo nepochopil narážku. „Áno, predpokladal som, len...“
„Len čo?“
„Nebol som si istý, či je to tvoje telefónne číslo, teda či skôr je to ... či je to seriózne, myslím ako... teda, neviem ako si to myslela, ako ja len...“
„Len som ešte v práci,“ zachichoce sa.
„Nechceš mi prísť naproti?“
„Zájdeme na kávu?“
„Radšej sa len prejdime. Som unavená, ale prechádzka mi urobí dobre.“
Rande! Skutočné rande! Osprchoval sa, pripravil si čisté šaty, pozrel sa na nástenné hodiny. Ešte celé popoludnie!
Ľahol si teda a premietol si každý jej pohľad, úsmev, pohyb. Snažil sa rozpamätať na každé jej slovo, vryť si do pamäte miesto už aj tak známe, no nikdy nepovšimnuté, miesto ich prvého stretnutia a...
„Prišiel si? Nečakala som ťa,“ zavtipkuje.
